Prológ

6. prosince 2009 v 20:37 | Neviditeľná |  Zákony svorky
Sľúbila som a sľub dodržím... Začala som znovu písať! Nie síce sama (aj to bude, ale zatiaľ ešte nie som až taká rozbehnutá), no aj s Nesis to bude fajn...
Naša spoločná poviedka bude mať prudko poetický názov Zákony svorky a teším sa na ňu neskutočne lebo je to snáď prvá poviedka, pri ktorej už aj viem ako to bude prebiehať a ako to skončí... Jednoducho Waaaaa!
Mimochodom... uoala... Ikonka! Rozhodla som sa to začať praktizovať spôsobom ako kolegynky a nahadzovať ikonky podľa nálady a témy. Takže... toto je zatiaľ prvá :P ostatné pridám, keď sa mi bude chcieť!
No a už nezdržujem... Tu je ten prológ!
Pekné čítanie! Užite si to...
Vaša Neviditeľná



Usmiala som sa na škvrnu na stene... Hoci sa mi do očí napriek mojej snahe a času, ktorý stihol ubehnúť, tlačili slzy, musela som sa krivo pousmiať na ten malý mandarinkový fľak. Už som naň zabudla! Až do včera ho ukrýval gauč... Dnes je preč, tak ako všetko ostatné v tomto dome, tak ako mama a 17 rokov môjho života. Ani som si nestihla všimnúť, kedy to všetko preletelo okolo mňa...
Ostali len holé steny, pár škatúľ, ten fľak na stene a pár spomienok, smutne sa vznášajúcich v prachu, ktorý sem nanosili sťahováci... To bolo to posledné, čo pre mňa ešte mohol Dany urobiť. Áno... Sľúbil, že mi napíše, že na mňa nezabudne! Ak sa o pár mesiacov objaví v schránke pohľadnica, budem vedieť, že ešte nestratil moju novú adresu... Skôr či neskôr sa to určite stane. A možno aj schválne. Už dlho som mala pocit, že sa priam teší na koniec tohto všetkého...
Zmiznem ja, zmiznú spomienky... Zmiznú výčitky a čierny oblek z pohrebu mojej mamy. Chudák, ani nevedel, do čoho sa to navliekol, keď sa k nám pred 2 rokmi nasťahoval. Mama pre neho nikdy nebola "životnou láskou", možno len nemal kde bývať, my sme mali voľné miesto. Nie len v byte, ale aj v srdci... Ostalo po otcovi, ktorého som už nikdy netúžila vidieť. A pravidelný telefonát raz za rok bol len nechutnou povinnosťou. Nikdy netrval dlho. Ako sa mám? Čo je nové? Pýtal sa z povinnosti, vždy to isté... A ja som sa musela usmievať a dookola opakovať rovnakú pesničku. Mám sa fajn, nemám nič nové. Pozdravuj brata... Platil ma za to. Z maminho platu by sme neprežili, potrebovali sme otcove alimenty. A hlavne posledný rok a pol. Všetko sa otočilo proti nám... Celý sprostý osud! A vraj za to môžu cigarety... Hovorila som jej to, hoci sama som neverila nápisom na škatuľkách... Fajčenie môže spôsobiť rakovinu.
"Pripravená?" ozvalo sa mi za chrbtom priškrteným hlasom. Obaja sme to už chceli mať za sebou, ale na rozdiel od Danyho sa pre mňa začínal nový život. Život, ktorý som nechcela! Dá sa na niečo také pripraviť?! Dá sa pripraviť na odporného otca a pubertálneho brata, ktorí si myslia, že sú viac ako my... Teda... Už len ja. Dá sa pripraviť na nový "domov" v horšom zapadákove ako je toto zastrčené sídlisko?! Ak tam bude chodiť autobus aspoň 3 - krát za deň, asi sa niekomu poďakujem za láskavosť! Ani nechcem myslieť na ten bicykel, čo ma už sľúbený čaká pred otcovým domom... Som takmer presvedčená o tom, že to bude priam ukážkový typ, hodný umiestnenia v múzeu!
"NIE..." vzdychla som a ani som sa na maminho priateľa nepozrela. "Ale ideme!"
Poslednýkrát som vdýchla špecifickú zmes pripáleného oleja a vlhkých vonných tyčiniek, arómu tak príznačnú pre náš malý byt na 5. poschodí, ktorý som posledné dva roky volala domovom. Posledný pohľad na zašednutú stenu, ktorú chcela kedysi mama maľovať. Skôr ako... NEMYSLI! Nemysli na to a choď preč! Vypadni už z toho bytu. Nik ťa tu už nechce, nik ťa nečaká... Zabudni.
Nepozrela som sa na Danyho, keď som pomaly otvorila vchodové dvere. Vedela som, že v rukách drží škatuľu s vecami, čo ostali po mame. Nevedela som sa rozhodnúť, či mu ju nechať, zobrať si ju so sebou, alebo ju vyhodiť do najbližšieho kontajnera. Na znak starého konca a nového začiatku...
Posledné zaštrngotanie večne stratených kľúčov... Nenosila som ich, mama bola vždy doma. Neotvorila len raz, naposledy.
Červené svetielko na výťahu, ťažké dvere, ktoré mi Dany automaticky podržal. Posledný pohľad na naše dvere, pre mňa už navždy zavreté! Ostala len ceduľka... Alyson Harmondová. Nemala som silu ju odlepiť. Raz sa sem vrátim a uvidím, či ju niekto strhol, ja to nebudem. Nech niekto iný urobí poslednú bodku za príbehom mojej mamy. Úžasnej ženy, ktorú osud nemal moc rád, rovnako ako môj otec, s ktorým nemám spoločné nič, len trochu krvi a farbu očí, otrasné meno a môjho bráchu, ktorý by sa mal nazývať skôr kópiou jedného z darcov mojich génov a peňazí na školné, ako mojim dvojčaťom.
"Dúfam, že sa ti tam bude páčiť."
"Neplytvaj slovami!" schladila som svojho takmer adoptívneho otca slovom i pohľadom. To úspešne ukončilo pokusy o dialóg.
Auto stálo pred domom, v okne vyklonená suseda mi zamávala a tvárila sa skutočne srdcervúco. Možno ju tak dojala moja roztečená špirála, alebo fakt, že už jej nebude mať kto vyvenčiť toho krpatého slintajúceho čokla.
Už len pár krokov a posledná stránka knihy bude zapísaná, aby sa mohla začať písať nová... Ja sama ju pokrstím na čierno, príznačným menom Strasti a útrapy jedného zúfalca menom Zoey.
Dvere na aute buchli a ani som si neuvedomila, kedy som nastúpila. Na kolenách škatuľa po mame... Možno ju "nechtiac" zabudnem v aute. Som predsa rozrušená, mám na to právo! Pochybujem, že by mi ju Dany poslal balíkom, vždy bol škrob. Ukľudni sa, urevaná! Happy end nebude, nie je ti to súdené. Veď ty si vždy nadávala na romantické slaďáky! Máš to mať... Čo si čakala? Nie... toto nie! No kto by čakal... Dosť! Máš to za sebou, zostáva už len povedať...
"Pa, mami."
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 kelly145 | Web | 6. prosince 2009 v 20:43 | Reagovat

Tak aby som dobre povedala.... vaaaaaaaaa
je to uzasne vyborne napisane a uz sa neviem dockat pokracovania. pri vasich pisatelskych schopnostiach to bude krasa! tesim sa na to!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama