Predvianočná únava

17. prosince 2009 v 19:43 | Neviditeľná |  Diary
Už to tak býva, že keď si človek myslí, že všetko je dokonalé, veci sa pokašlú! A keďže ja som vždy bola vhodným kandidátom, na ktorom by si osud mohol potvrdzovať svoje pravidlá...
A tak pekne som to všetko mala poprepájané. Nie, nebolo to dokonalé, ale dokonalosť je nudná a únavná! Bolo to proste fajn...

A teraz je to zase náročné a unavujúce. Som unavená, lebo každý odo mňa niečo chce a ja začínam pri 10 človeku zabúdať, čo som sľúbila tomu prvému... Skončí to tak, že bez debilníčka sa nepohnem! Ale najhoršie na tom je, že ma to tak vyčerpáva... A keď som unavená, som podráždená. A keď som podráždená,ľahko sa nahnevám... A keĎ som nahnevaná, som veľmi (až moc!) úprimná. A keď som úprimná, poviem veci, čo by som inak nepovedala... A to ľudia nemajú radi a potom mám pocit, že ma nikto nemá rád... :( A cítim sa opustená! Hlavne keď kráčam po tme domov z akcie, na ktorú som vlastne vôbec nechcela ísť, ale keby som nešla, učiteľka ma zabije, keď mi pod nohami vrždí čerstvý sneh, ale oziaba ma na prstoch... Vtedy sa cítim vyžmýkaná ako citrón a sama na celom svete, obklopená len tými ľadovými kryštálikmi, čo na mňa padajú z konárov stromov. Mestom zneje vianočná melódia z nášho geniálneho vysvieteného hrajúceho stromčeka a mne sa chce hodiť sa do toho snehu hoc aj priamo uprostred ulice. No dôjdem domov a nejako to dotiahnem do konca. Snažím sa nemyslieť na to, čo všetko som mala stihnúť urobiť a nestihla som. Ibaže to všetko sa mi potom pred spaním vynára v hlave a ja aj tak viem, že do rána zabudnem!
Svet čoraz rýchlejšie plynie popri mne len v rozmazanej šmuhe... Nejako takto si predstavujem pocity po experimentácii s halucinogénmi. Ľudia tu sú a tiež nie sú... Som sama a predsa sa miešam do davu, ktorý na mňa kričí a z každej strany dupe. A ja kričím s nimi, no nedokážem vydať ani hlások... Mám chuť si poplakať, no je mi to trápne a nemám sa komu. A nedokážem...
Dnes som raňajkovala, desiatovala, obedovala aj večerala jeden a ten istý chlieb. K tomu jedny Be-Be keksy a perník, aby som starkej urobila radosť, lebo dnes ich upiekla plnú škatuľu... Nejedla som, lebo nestíham a nechcem... A z nejakého neznámeho dôvodu ma to napĺňa pocitom zadosťučinenia. Možno sa rada týram! A možno mi šibe... Alebo mi len niečo chýba?
Chýba! Chýba mi cítiť vedľa seba testosterón. Chýba mi úsmev len tak pre radosť. Chýba mi v dlani horúca ruka a rozhovory a o nesmrteľnosti chrústa pri pariacom sa čaji. Nie s babami, tie zbožňujem, ale v prvom rade hlavne MÁM! Chýba mi chlap(ec). Možno to ma tak zožiera a preto bývam občas hnusná k ľuďom, ktorých zbožňujem. A kričím len preto, že nemám chuť sa s níkým rozprávať... Lenže potom sa zrazu rozprávať chcem a nikto tu nie je. Áno, mám super úžasné kamošky, ktorým môžem povedať všetko a poväčšine aj hovorím, ale... Potrebovala by som niečo ako "ochrancu". Svojho vysnívaného princa, ktorému by som sa mohla vyžalovať a on by bol mimo z toho, že jeho životná láska je taká zronená. A môžem si za to sama! Lebo som náročná a čakám nejaké zázraky... Som despotická a pritom nechcem chlapa, čo bude pod papučov. Chcem sa nechať ovládať, ale nie veľmi... len trošku! Chcem, aby ma zbožňoval, ale nie ako modlu... Chcem za partnera rovnocenného parťáka... Ale obávam sa, že jednoducho takého chlapa nennájdem, lebo som si ho idealizovala vďaka sprostým dievčenským romancám, čo sa za neznámych okolností objavili v mojej osobnej knižnici... Väčšina chalanov, čo poznám sú buď ďaleko, alebo ich vlastne ani nepoznám... Alebo len fajčia a pijú a tvária sa, že sú frajeri!
Šibe mi z toho a aj zo samej seba. Netrpím nedostatkom lásky, pretože mám veľa ľudí, čo ma majú radi. Trpím len nedostatkom iskrenia a taktiež postrádam motýle v bruchu a ružové okuliare. Romantické vyznania tiež zatiaľ nedorazili a obávam sa, že na túto sezónu sú už beznádejne vypredané. Svet sa zmenil a ja sa pýtam, prečo som radšej nežila pred 10 rokmi. Niežeby mi tu nebolo dobre ale... Veď vieme!
No a takto sa mám... Opäť si to odpykal chudák blog, ale aspoň som sa vypísala a môžem sa ísť pustiť do učenia sa ruštiny, lebo zajtra píšeme polročnú písomku (áno už).
Takže... Bye for now!
Vaša unavená vyštavená znechutená, no napriek všetkému odhodlaná Neviditeľná
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 bammby | Web | 17. prosince 2009 v 20:07 | Reagovat

článoček som si prečítala dokonca, boo ma zaujímalo ako sa to skončí tie vety, ktoré odhalovali tvoju túžbu..velmi uprimne si to napísala, tak ako si to cítila, čo je krásne...bo je super vediet vlastne čo chceme))) to je medzi prvými krokmi i keď neviditelnými akoby, bo vtedy sa nič ešte nemení...noo ale keď máš tužbu taak mysli na ňu aa ja verím aa teda hlavne si prajem, nech tvoje srdiečko je štastné, uprimné štastné hlavne z vecí, ktoré si tu tak výstižne napísala...))) :-)  :-)  :-)

2 ellie | Web | 18. prosince 2009 v 16:48 | Reagovat

Tento článok by som mohla skopírovať takmer od slova do slova a bola by to pravda. Žiaľ.

Ako dopadla spomínaná polročka?

3 Fox | 18. prosince 2009 v 21:10 | Reagovat

Ach, Neviditeľná, aj ty? S Nesie ste tuším prepojené... =)
Napísala si to veľmi výstižne, dokonale sa viem vžiť do tvojich pocitov... Áno, poznám ich aj ja... Kto by ich nepoznal? Je slabou útechou to, že každý si týmto prejde...
Všetky rady v tomto smere sú hlúpe, tak čo vlastne povedať? Buď sama sebou a maj na perách úsmev, nikdy nemôžeš vedieť, aká kukučka sa do tvojho úsmevu zakuká =) Hoci, možno nie všetky kukučky sú chcené... =D Narážam na uja s menom na J... (A)
Už z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že si sympatická =) Takže sa drž a buď trpezlivá... Ono to raz príde, ani nebudeš vedieť ako! Toť všo! =)

4 bammby | Web | 19. prosince 2009 v 15:25 | Reagovat

chcela som ti popriat krásne sviatky plné pohody a lásky :-)  :-) nech si spokojená aa nech ti to tvorí hahaa....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama