9. kapitola - Rozhovor

23. února 2008 v 20:14 | Neviditeľná |  Nič netrá večne
9.kapitola - Rozhovor
takže, ďalšia kapitolka :)

Dobehla som do izby a hodila sa na posteľ.
Urobila som správne, keď som babám nepovedala pravdu? Prečo som im vlastne klamala? Možno by na Thomasa reagovali zle, alebo podráždene, ale je to predsa moja vec! Predsa len by som sa s nimi mala porozprávať! Alebo ešte počkám? Veď aj tak neviem, ako to dopadne! Ak to nevyjde, budem možno ešte rada, ak sa to nedozvedia.
"Ahoj Nimi..." dievčatá vošli do izby a prisadli si ku mne.
"Asi sme to prehnali, prepáč." Juliet na mňa kajúcne pozrela, "Samozrejme, že ti veríme, ale chceme aby si vedela, že môžeš aj ty veriť nám."
"Jasné." Usmiala som sa na nich a obe som ich objala. Všetky sme sa začali smiať a potom sme zahájili veľkú vankúšovú vojnu. Asi sme robili dosť veľký hluk, pretože na dvere niekto zaklopal.
"Ďalej." Zakričala Juliet tesne pred tým ako ju trafil do hlavy vankúš.
"Čo tak kričíte?" spýtala sa Tifany prestrašene.
"Veď sme veľmi nekričali, alebo áno?"
"Bolo vás počuť až ku mne do izby." Uf, tak to sme museli byť dosť hlučné, veď Tifany býva na druhom konci...
"Prepáč, neodhadli sme to." smiala sa ešte stále Ann.
"A čo to vlastne stvárate?" vyzvedala Tifany a sadla si na posteľ.
"Len sme hrali vankúšovú vojnu." nevinne som sa na ňu usmiala.
"Počuj Tiff, na čo vlastne robíš tú prácu?" spýtala sa Juli len tak mimochodom, aby nestála reč, ale mňa to úplne vyviedlo z rovnováhy.
"Akú prácu?" Tifany na ňu pozerala ako na zjavenie a ja som nevedela, ako mám zachrániť situáciu.
"No tú, na Transfiguráciu." zúfalo som sa na ňu pozrela a čakala, čo povie. Chvíľu sa ešte tvárila prekvapene, ale potom prikývla, sprisahanecky na mňa žmurkla a povedala:
"No, vlastne som si chcela len trochu rozšíriť obzor a Nimi je v transfigurácii dosť dobrá."
Vydýchla som si a šťastne sa na ňu usmiala. Baby síce vyzerali pochybovačne, ale už nekládli žiadne otázky, takže to je zrejme na čas v suchu.
"Nemáte dnes náhodou tréning?" nadhodila Tiff.
"Vážne!" vyhŕkla Annie a bleskovo sa postavila.
"Kľud Ann, máme ešte pol hodiny čas."
"Ale ja nechcem meškať na tréning! Odchádzame!" Je nejaká akčná!
"Ako chceš, ale podľa mňa je to zbytočné." povzdychla si Juliet a vzala si šál.
"Tak teda čaute." zvolala Annie netrpezlivo od dverí a už jej nebolo.
Hodila som sa na posteľ a len sa tak potichu tešila z toho, že sa mi to podarilo tak pekne ututlať.
"Tak kedy sa teda stretneme?" prerušila Tifany moje rozjímanie.
Prekvapene som sa na ňu pozrela. Ona to nepochopila?
"Neboj sa," začala sa smiať, zrejme na mojom výraze, "jasné, že od teba nechcem, aby si mi pomáhala hľadať nejaké knihy! Kvôli komu sme to však klamali tvoje najlepšie kamarátky?"
"No... vlastne... ja..."
"Tak fajn, veď mi to nemusíš hovoriť." usmiala sa na mňa a odišla.
Zostala som sama a prenasledovali ma výčitky svedomia.
Mala som? Nemala som?
Čo koho do toho, kto sa mi páči?!
Baby by ma neklamali! Určite by mi povedali, keby s niekým chodili. Teda myslím... Dúfam!
Veď ja s ním nechodím!
Ale chcela by som.
Odrazu ma tá úvaha zaskočila. Naozaj by som chcela chodiť s THOMASOM TURPINOM?
Inštinktívne som zaháňala tú myšlienku niekde ďaleko dozadu. To predsa nejde! Nechcem byť "ďalšia do zbierky"!
Ale čo ak to tentoraz myslí vážne? Prečo by sa nemohol konečne umúdriť?
Aby sa Thomas umúdril? To je asi najbláznivejšia predstava, aká ma mohla napadnúť!
A prečo nie? Možno sa cez prázdniny zmenil, vstúpil si do svedomia.
A prečo by to robil? Veď je ešte stále dosť pekných dievčat na škole, ktorým nevadí, že strieda "lásky" ako ponožky.
Možno sa zamiloval.
To je absurdné!
A prečo by nemohol?! Veď je to celkom normálne!
U neho teda nie!
Do siedmej som mala ešte kopu času, ale nemala som čo robiť. Prehrabúvala som sa v zošitoch a listovala si v učebniciach, až som nakoniec našla starý zošit, ktorý mi poslal redaktor z Denného proroka. Možno bude mať na mňa čas!
Otvorila som ho a načmárala doň odkaz, že by som mala čas, okamžite. Chvíľu som čakala na odpoveď, ale neodpovedal mi, tak som si začala čítať a z času na čas som mrkla do zošita.
Prečítala som si len niekoľko strán, keď sa objavila odpoveď.
Je mi potešením. Dúfam, že je to ešte možné.
Sadla som si za písací stôl a odpovedala som mu:
Áno, samozrejme.
To som veľmi rád, začneme teda rozhovor?
Áno, môžeme.
Tak teda, Nimphadora. Je to zaujímavé meno. Kto vám ho dal?
Rodičia. Vlastne, je to po mojej babke.
Ak smiem vedieť, aký je váš pôvod?
Naša rodia je prevažne čarodejnícka. Myslím, že v minulosti boli v našej rodine aj muklovia, ale nebolo ich veľmi veľa a bolo to už dávno.
Aké predmety máte rada?
Mám rada transfiguráciu, kúzelné tvory a čarovanie. Samozrejme aj iné, ale tieto najradšej.
Čo myslíte, prečo ste sa stali prefektkou?
Nie som si tým istá, ale dúfam, že profesor Dumbledor vo mne vidí zodpovednosť.
To určite áno. Tešíte sa špeciálne na nejaké prefektské privilégiá?
No, dosť lákavé je, že môžem byť von aj po večierke.
Aké máte podľa vás dobré a zlé stránky?
No, aj tých, aj tých je veľa.
Aspoň niektoré.
Tak z tých dobrých, myslím si o sebe, že som priateľská a snažím sa ostatným pomáhať. A z tých zlých, som trošku škodoradostná a niekedy netaktná...
Ako trávite svoj voľný čas?
Najčastejšie so svojimi kamarátkami, alebo v knižnici. Teraz mimo rozhovoru, mohli by ste mi tykať prosím?
Samozrejme, aj ty mi tykaj.
Dobre, ale rada by som vedela, aspoň ako sa voláš, nemohla som totiž v liste prečítať tvoje meno.
Prepáč, snažil som sa písať pekne.
Nie, bolo to napísané čitateľne, lenže vtedy pršalo a atrament sa rozpil.
Už chápem. Takže ja som Michael.
A ja som radšej Nimi.
Dobre teda Nimi, vráťme sa k rozhovoru. Ako si spokojná s tým, že si v chrabromile?
Už od prvého ročníka som s tým úplne zžitá a spokojná. Mám rada svoju fakultu a snažím sa ju dobre reprezentovať.
Budem ti v tom držať palce a aj v plnení tvojich prefektských povinností.
Ďakujem.
Aj ja ti ďakujem za rozhovor, teraz už musím bohužiaľ ísť, ale rád by som sa s tebou ešte niekedy neoficiálne porozprával.
Áno aj ja. Napíš, kedy ti to bude vyhovovať.
Dobre napíšem. Teraz ahoj.
Ahoj.
Zavrela som zošit a sadla si na posteľ. Bolo šesť hodín, ale aj tak som sa rozhodla ísť už do knižnice. Aspoň sa nestretnem s babami a nebudem už musieť nič vysvetľovať. Aspoň zatiaľ. Pomaly som sa teda vybrala smerom ku knižnici. Naťahovala som čas, ako som najviac mohla. Pristavovala som sa pri každom druhom obraze, čo visel na chodbe, rátala som schody...
"Ahoj." Pozdravil ma niekto veselo. Obzrela som sa, ale bol to len Michael Moon, náš hlavný prefekt. Moonovci majú prefektstvo asi v rodine.
"Čau." Odzdravila som a ponáhľala sa do knižnice. Nemám Moona moc rada. Je taký, tichý, nezaujímavý a nevýrazný. Zvláštne, že sa vôbec pozdravil.
Keďže som prišla na schôdzku asi o pol hodiny skôr, nečakala som, že tu už Thomas bude. Sadla som si teda na jednu zo starých zaprášených stoličiek, ktoré na oddelení mysliteľov a čarodejníkov 12. storočia ešte zostali. Bolo tu šero a zvláštny vzduch, preplnený prachom. Podchvíľou sa mi chcelo kýchnuť, ale vždy to prešlo.
Tak som tam tak sedela a čakala. Pomaly sa mi začínalo driemať a z toho prachu mi bolo zle, tak som sa išla prejsť. Vrátila som sa späť do časti, kde normálne chodievame, ale keďže tam nebol nikto zaujímavý, rozhodla som sa vrátiť späť. Pomaly som prechádzala popri radoch s policami plnými kníh a čítala si štítky s názvami oddelení. Konečne som našla to správne, popamäti som tam zabočila a chcela zamieriť k stoličke, keď sa zrazu zo šera vyrútila na mňa postava.
"Bu!" skríkol na mňa a preventívne mi zakryl ústa rukou. Jasné, kto iný by to mohol byť, ako Thomas.
"Zbláznil si sa?!" vyčítala som mu, keď ma konečne pustil, "Skoro som zinfarktovala!"
"Prepáč, ale nedalo mi to."
Škaredo som naňho zazrela a sadla si na stoličku.
"Som rád, že si prišla."
"Ja ani veľmi nie." zatvárila som sa urazene
"Prepáč," ospravedlňoval sa znova, "keby som bol vedel..."
"Veď ja si robím srandu." začala som sa smiať a on sa iba usmieval. Bolo mi to čudné, tak som stíchla. Chvíľu sme na seba hľadeli. Čakala som čo povie, ale nepovedal nič. Namiesto toho ma zase pobozkal. Tak len o tomto budú naše stretnutia? Preblesklo mi hlavou, ale viac som na to nemyslela. Veď sa mi to páčilo, tak čo?!
"Ako dopadol tréning?" spýtala som sa, aby nebolo ticho.
"No, dobre, len sme trochu menili zloženie tímu." odpovedal zvláštnym zdráhavým tónom. Potom sa odmlčal. Pozorne som ho sledovala. Niečo sa mi na tom jeho správaní nepáčilo. Tému metlobal asi radšej nabudúce vynechám. Usmiala som sa naňho, ale on sa len zamyslene díval niekam ponad mňa, až som mala nutkanie otočiť sa a zistiť na čo to hľadí.
"Nimi?"
"Áno?"
"Vieš... ja... nechcela... nechcela by si..." koktal potichu a ja som sa naňho s očakávaním dívala.
"Nechcela by si so mnou chodiť?" povedal napokon potichu a začal sa červenať. Ale vážne! Bol zlatý a ja som sa cítila veľmi šťastná.
Usmiala som sa a prikývla som. Keď som však zazrela plamienok pochybností v jeho očiach pobozkala som ho, aby v tom mal jasno.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Aký je dnes deň?

Pondelok 15.8% (6)
Utorok 13.2% (5)
Streda 21.1% (8)
Štvrtok 10.5% (4)
Piatok 10.5% (4)
Sobota 18.4% (7)
Nedeľa 10.5% (4)

Komentáře

1 Ivett | Web | 24. února 2008 v 8:03 | Reagovat

ahojky u mě máš diplom za bleskajdu tak si ho přindi vyzvednout,máš nádherný blog

2 Verča | Web | 24. února 2008 v 11:25 | Reagovat

máš u mě dilomek za bleskovku pokud ses ještě nezučastnil(a) mini soutěže miss blog 2008. A taky bleskovky č.4.

3 Bejka | Web | 24. února 2008 v 16:20 | Reagovat

Diplom

4 strašidielko | E-mail | Web | 24. února 2008 v 18:49 | Reagovat

maš u mna 2 diplomky a je tam tiež nova bleskovka  ak chceš zapoj sa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama