7.kapitola - Myslitelia a čarodejníci 12. storočia

15. února 2008 v 19:26 | Neviditeľná |  Nič netrá večne
7.kapitola - Myslitelia a čarodejníci 12. storočia
...Prešli sme ešte niekoľko chodieb a aj pár schodov a zabočili sme ku knižnici...

Keď som konečne dorazila do spoločenskej miestnosti, bolo asi pól hodiny po tom, čo som opustila nemocničné krídlo. Túto trasu normálne zvládam tak sa 5 minút, ale teraz ma všetci zastavovali, a pýtali sa ma na rôzne hlúposti od toho, ako sa mám až po to, aké je heslo do klubovne. Spoločenskou som preletela ako strela, takže ma našťastie nikto nestihol zastaviť. Bolo to dosť šťastie, lebo tam bolo neuveriteľne veľa ľudí. Aj po schodoch do izby som priam letela a podarilo sa mi dosť nešťastne vraziť do Juliet.
"Kam tak bežíš?!" vyhŕkla zlostne, ale keď zistila, že som to ja, len sa začala smiať a dodala, " To už ťa pustili?"
"No, hej." Zahundrala som popri zbieraní mojich a Julinych kníh, ktoré som tak ukážkovo rozsypala po celých schodoch.
"Zase si dneska veľmi zhovorčivá." Skonštatovala Juli sklamane a spoločne sme sa vybrali do izby. Mala som pocit, že Juliet nemala namierené zrovná tam, ale možno som ju len poplietla.
"Nimi!" zvýskla Ann keď ma uvidela a pribehla ku mne. "Myslela som, že si ťa tam na víkend ešte nechajú."
"Mohli." Schladila som ju rýchlo a pobrala sa k svojej posteli. Nešetrne som hodila všetky knihy na zem, sadla si na posteľ a zatiahla závesy.
"Čo jej zase je?" spýtala sa Annie pošepky. Čudujem sa, že ešte neprišli na to, že ich vždy počujem, keď si šuškajú.
"Neviem, v poslednej dobe je taká stále." Rozmýšľala "potichu" Juli.
"Mali by sme sa s ňou porozprávať."
"Ja teraz nemôžem, zrazili sme sa na schodoch akurát keď som šla do knižnice."
"Ako chceš, tak choď." Povedala Ann, teraz už nahlas.
"Ahoj." Potom už len buchli dvere a bolo ticho. Vyhovovalo mi to. Nechcela som sa s nikým rozprávať ani nič počuť. Len som tam tak sedela, dívala sa do blba a rozmýšľala nad tým, či všetko to, čo sa stalo a čo som spravila bolo správne.
Mala som dôvod hnevať sa na Turpina, len na základe nejakej klebety?
Ale veď ti to predsa povedal tvoj brat, jemu veríš, nie?
Ale on má len 10 rokov, ešte nevie posúdiť, čo je pravda!
Ty si v desiatich bola presvedčená o tom, že to dokážeš!
Ale nedokázala som to!
Ako vieš?
Neviem.
Navyše aj on to mal z druhej ruky, alebo ti vadilo, že Turpin vozil nejaké baby na metle?
Nie, to by mi asi nevadilo.
A Benymu to povedali len kamaráti.
Ale prečo by si to len tak vymýšľali?
Sú to deti.
Aj my sme stále deti.
To sa nedá porovnávať!
Sú to len 4 roky!
To je dlhá doba.
Áno pre Turpina určite. Nemá to žiadnu budúcnosť.
Budúcnosť sa nedá len tak predpovedať!
Dá, učili sme sa to na veštení.
Veštenie ti nikdy nešlo, nedokážeš povedať ani len svoju minulosť, nie to ešte budúcnosť!
Na toto nepotrebujem byť prvotriedna veštica!
Prečo mu nechceš dať šancu?
Na túto otázku som si nevedela odpovedať.
Len si nevieš pripustiť, že si spravila urýchlený záver.
To nie je pravda!
Tak čo je teda pravda? Pripadajú ti klebety typu "Vraj..." pravdivejšie?
Neviem.
A čo vieš? Nedokážeš sa ho ani spýtať, čo je skutočne pravda!
Až teraz som si uvedomila, že som mu nedala ani šancu, vysvetliť mi to. Nie je to odo mňa férové. Mal by dostať šancu. Aspoň si to myslím. Každý by mal dostať možnosť vysvetliť svoje chyby a konanie.
Zhlboka som sa nadýchla a odhrnula červené závesy na mojej posteli. Annie ešte stále stála pri dverách a asi rozmýšľala, čo mi má povedať. Zostala dosť zaskočená, keď ma uvidela.
"Idem do spoločenky." Oznámila som jej rýchlo a už som schádzala po schodoch.
V spoločenskej miestnosti bolo veľa ľudí. Úplne som zabudla, že je dnes sobota. Aspoň nebudem musieť toľko hľadať. Porozhliadala som sa po miestnosti a po chvíli som zbadala v rohu Turpina aj s kamarátmi. Mne to život nikdy neuľahčuje! Prečo nemôže byť sám?
Sadla som si do jedného z kresiel, tak aby som na nich videla a pokúšala sa vymyslieť ako sa s ním porozprávať osamote. Nemôžem tam za ním len tak prísť, keď tam má tú svoju bandu. Ani po hodnej chvíli som na nič neprišla. Hypnotizovala som Turpina očami, aby sa konečne pozrel mojím smerom, ale on nie a nie. Pomaly ma prechádzala chuť rozprávať sa s ním. A aj keď to bola vlastne moja vina, že som sa neodvážila osloviť ho v prítomnosti kamarátov, hnevala som sa skôr na neho. Už som bola rozhodnutá vrátiť sa do izby, keď ho na mňa jeden z jeho kamarátov upozornil. Obzrel sa a keď ma zbadal, žiarivo sa usmial. Niečo povedal chalanom okolo seba, tí ho potľapkávali po chrbte a niečo mu vysvetľovali. On iba prikyvoval a prišiel ku mne.
"Ahoj." Pozdravil ma veselo. "Už ťa pustili?"
"Áno," odpovedala som potichu a nesmelo, "potrebujem s tebou hovoriť!"
"To som veľmi rád, ale tu určite nie!" chytil ma za ruku a ja som sa postavila. Viedol ma von zo spoločenskej miestnosti, prešli sme cez portrét tučnej pani a vydali sa po dlhej tmavej chodbe. Nevedela som kam ideme ani čo si mám o tom myslieť, tak som celou cestou mlčala. Prešli sme ešte niekoľko chodieb a aj pár schodov a zabočili sme ku knižnici. Knižnica? To by ma v živote nenapadlo, ale vlastne je to dobrý nápad, v sobotu večer tu nikto nebude.
"Dobrý deň!" pozdravili sme zborovo knihovníčku madam Pinceovú, ktorú za hŕbou kníh ani nebolo vidno. Iba prikývla a niečo zamrmlala, asi na pozdrav.
"Poď." Zašepkal Turpin a zase ma niekam viedol. Prešli sme okolo mnohých radov políc a oddelení. Nevedela som, že školská knižnica je taká veľká. Odrazu nečakane zabočil do jedného oddelenia. Zvedavo som zotrela prach z kedysi zlatej tabuľky a prečítala názov oddelenia: Myslitelia a čarodejníci 12. storočia
"Tak tu som nikdy nebola." Poznamenala som pravdivo.
"Skoro nikto sem nechodí."
"Skoro?"
"No, nechodí sem nikto okrem mňa. Stavím sa, že odtiaľto si nikto nič nepožičal už celé desaťročia. Ja sem totiž nechodím pre knihy."
"A prečo?"
"Keď chcem mať pokoj."
Chvíľu som bola ticho a naberala odvahu spýtať sa ho na to, čo ma najviac trápilo.
"Vieš..." začala som neisto a pozrela mu do očí, "Chcela by som..."
Trošku zaskočene som zmĺkla, pretože pristúpil ku mne tak blízko, že som stratila sebadôveru. Trošku som cúvla a chcela pokračovať, ale nestihla som nič povedať, lebo ma pobozkal. V tej chvíli akoby ma niekto zaklial zmrazovacím zaklínadlom. Nevedela som sa ani pohnúť, ale po chvíľke ma prešiel prvý šok a stiahla som sa dozadu. Niežeby sa mi to nepáčilo, ale po prvé, nečakala som to a po druhé, najprv si musím isté veci ujasniť. On na mňa len hlúpo a možno trochu sklamane hľadel a očividne nevedel, čo má povedať. Chvíľu sme boli obaja ticho, nechcela som prvá niečo povedať. Bála som sa, že niečo pokazím, tak som čakala, čo povie on.
"Deje sa niečo?" ozval sa po dlhom trápnom tichu.
"Vlastne ani nie, len sa ťa musím niečo spýtať."
"Tak sa pýtaj," povzbudil ma s úsmevom, "na čo len chceš."
"No... vieš, ja som..." začala som koktať. Čo sa ho mám vlastne spýtať? "no, kým som bola v nemocničnom krídle, počula som o tebe rôzne veci."
Ani brvou nepohol, len na mňa pozeral. Asi nepochopil.
"No, rozmýšľala som, či by si aj mňa nepovozil na metle." Poznamenala som ironicky a čakala nejakú reakciu, ale on na mňa len hlúpo pozeral a po dlhšej odmlke sa usmial a povedal: "Jasné, ak budeš chcieť."
Teraz som naňho zase zazerala ja. Nepochopil to. Jasné, veď je to chalan, nevie čítať medzi riadkami. Budem naňho musieť ísť po lopate.
"O to mi nejde, chcela som tým naznačiť, že so počula, že si vozil spolužiačky na metle a flirtoval si s nimi." Vyrukovala som hneď s pravdou von a čakala, čo urobí. Lenže neurobil nič, iba mlčal a pozeral sa na mňa. Už ma to začínalo hnevať. Prečo nič nehovorí? Nemá mi k tomu čo povedať?
Už som sa nadýchla na tretí pokus dostať z neho nejakú odpoveď, keď konečne prehovoril:
"Je mi to ľúto, ale nebolo to flirtovanie. Len som sa trochu zabával."
"Takže si sa so žiadnou nebozkával?"
"A prečo prosím ťa?!"
Cítila som, ako sa mi líca farbia do červena. Tak mi treba! Ako som len mohla uveriť takým klebetám!
"Kvôli tomu si sa so mnou nerozprávala?" spýtal sa zvedavo.
Iba som prikývla a veľmi som sa hanbila. Turpin ma chytil za ruku a ticho povedal:
"Si krajšia a úžasnejšia ako ktorákoľvek z tvojich spolužiačok."
Hanblivo som sa mu pozrela do očí a cítila som sa ako malá prváčka. Chvíľu sme na seba hľadeli a potom ma zase pobozkal. Už som sa nebránila, aj keď som mala veľmi zvláštny pocit.
Neviem, ako dlho sme tam boli, ale určite nie krátko. Keď som si to uvedomila, s hrôzou som si spomenula, že som povedala Ann, že sa za chvíľku vrátim.
"Už musím ísť." Povedala som rýchlo, pobozkala ho na rozlúčku a utekala preč.
Je zvláštne, ako rýchlo sa človeku dokáže zdvihnúť nálada! Priam som sa vznášala po chodbách a potichu si spievala. Všetko mi pripadalo krásne. Ešte aj ten chladný dážď mi zrazu pripadal osviežujúci a romantický.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Luky | Web | 15. února 2008 v 19:26 | Reagovat

Ahojj, mám blog, kterej je starej jen pět dní a zajímalo by mně co si o něm ostatní myslí, tak se koukni a napiš kritiku jak se ti blog líbí či nelíbí!!! Strašně moc děkuju a omlouvám se za reklamu a přeju hodně štěsti s blogem!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama