6.kapitola - Šípová Ruženka

15. února 2008 v 19:25 | Neviditeľná |  Nič netrá večne
6. kapitola - Šípková Ruženka
Nimi sa cíti doktnutá po tom, čo sa dozvie od brata.

Byť na nemocničnom krídle má aspoň jednu výhodu, nemusím skoro vstávať. A navyše, ten pocit, že sa ostatní učia je úplne úžasný! Keď to však budem musieť doberať, zas také úžasné to nebude.
Celé doobedie som sa neuveriteľne nudila. Ani som len nemala čo čítať. Madam Pomfreyová mi doniesla nejaký hnusný elixír, ale inak sa tam nič nedialo. Nevedela som sa dočkať konca vyučovania. Odrátavala som každú hodinu. Neuveriteľne ma prekvapilo a potešilo, keď dievčatá prišli už o jedenástej.
"Ahoj Nimi!" volali už od dverí.
"Ahojte, neviete si predstaviť, ako rada vás vidím! To už ste skončili?"
"Máme voľnú hodinu," usmiala sa Juli a sadla si na prázdnu posteľ. "Niečo sme ti doniesli, nech sa tu tak nenudíš."
Začala z tašky vyťahovať knihy a zošity. Všetko to poukladala na môj nočný stolík.
"Doniesla som ti zopár písaniek, aby si toho nemala tak veľa keď ťa pustia. Potom som ti požičala aj niečo v knižnici. Neviem, či ťa to bude baviť, ale ak nie, tak si povedz, čo chceš a pôjdem ti to požičať."
"A ja mám ten tvoj zošit." dodala Ann a podala mi ho, "Načo ti je?"
"No... Len si tak doňho čmáram." Nenávidím, keď musím klamať.
"Prečo si prosím ťa nekúpiš nový? Veď tento je hrozný" mudrovala Juli znechutene.
"Tento mi stačí. Čo je nové?" zahovorila som to rýchlo, aby som si nemusela viac vymýšľať.
"Neuveríš, kto nás učí elixíry!" začala sa Ann vzrušene a ani ma nenechala trochu porozmýšľať, "Snape!"
"On sa vrátil?" spýtala som sa prekvapene a zároveň vystrašene. Prvý ročník mi so Snapom celkom stačil.
"Nie, je to jeho synovec, ale keď sme ho prvý raz videli, tiež sme si mysleli, že je naspäť. Sú si veľmi podobní, ale iba výzorom."
"Neverila by si, aký je milý." Pridala sa Juli, " A skús hádať, akú fakultu dostal?!"
"Hádam Slizolin, nie?"
"Práveže nie! Je vedúcim Bystrohlavu."
Vytreštila som na nich oči. SNAPE vedúcim Bystrohlavu?! Veď už len k tomu menu to nesedí!
"A aký je? Mladý, starý?"
"Vyzerá tak o čosi starší od mojej sestry." Rozmýšľala Juli.
"Hm... Tak to s ním môže byť celkom sranda."
"To teda je, normálne asi budem mať rada elixíry." Smiala sa Ann.
"Ale asi nebudeš mať veľmi rada transfiguráciu, keď na nás bude McGonagalová kričať, že meškáme." Ukázala Juli na hodiny
"To už je toľko?" vyskočila Ann, "Tak radšej poďme."
"Poobede už nemôžeme prísť. Máme metlobalový tréning."
"Tak vám držím palce." Zavolala som ešte za nimi a zase som osamela. Aspoň už mám čo robiť. Posadila som sa, vytiahla som si pero a atrament a otvorila starý zvláštny zošit, ktorý mi prednedávnom doniesla sova od reportéra z denného proroka. Našla som v ňom odkaz:
Je mi veľmi ľúto čo sa stalo. Samozrejme som nepredpokladal, že bude možné spraviť náš rozhovor za daných podmienok. Keď vám už bude lepšie, napíšte mi prosím, kedy by vám vyhovoval ďalší termín. Skoré uzdravenie.
Zarazene som si prečítala odkaz. Odkiaľ to vie? Možno sa pozná s niekým z Rokfortu. Alebo robil rozhovor aj s tým druhým prefektom.
Ďakujem. Myslím, že náš rozhovor bude uskutočniteľný aj počas môjho pobytu na nemocničnom krídle. Ak vám to bude vyhovovať dnes, budem rada. Budem čakať okolo 16:00.
Zívla som a odložila zošit aj pero a atrament. No a čo teraz? Zobrala som si prvú knihu, ktorá ležala na mojom nočnom stolíku. Transfigurácia pre 5.ročník No to je teda zaujímavé! Prevrátila som oči a zobrala druhú knihu. Chvíľu som si listovala s knihe o Obrane proti čiernej mágii a pokúšala sa prelúštiť niečo z poznámok, čo mi doniesli baby, ale bol to beznádejný boj. Čudujem sa, že to vedia prečítať vôbec sami po sebe. Madam Pomfreyová mi zase doniesla nejaký hnusný lektvar, ale na rozdiel od včerajška som už dostala aj normálne jedlo. No, normálne ako normálne. Ostatní určite jedli niečo viac ako zemiakovú kašu, ale lepšie ako nič.
Len chvíľu po obede som našla v zošite odkaz od redaktora, že dnes nemôže prísť. To zase vyzerá na hrozne nudný večer.
Čo robia ľudia, keď sa nemôžu pohnúť z postele? Juli určite číta, Beny väčšinou rozkazuje, čo máme robiť zaňho, taká Ann, tá asi spí. No neviem, spať sa mi nechce, čítať veľmi nemám čo a keďže tu nikto iný nie je, nemám ani komu zadávať robotu. Ako to tu celý ten dlhý týždeň vydržím?! Veď umriem od nudy! To je snáď horšie ako Dejiny mágie! Načiahla som sa za prútikom, ktorý ležal pri mojej hlave. Chvíľu som sa s ním hrala a prevracala ho v rukách.
"Hej..." ozvalo sa potichu a spoza závesu sa objavila Benyho hava, "Môžem?"
"Jasné poď." Usmiala som sa naňho a bola som šťastná, že mám aspoň takúto spoločnosť.
Sadol si na vedľajšiu posteľ a začal sa vypytovať na rovnaké veci ako všetci. Ako sa mám, ako sa cítim... Navyše som mu musela porozprávať ako sa to všetko stalo. Bol veľmi zlatý, keď každú chvíľu híkal. Ponúkla som ho nejakými sladkosťami, ktoré sa tu dnes ráno záhadne objavili. Keď som skončila svoje rozprávanie, spustil on. Rozprával mi, ako sa mu páči v škole, aké boli prvé hodiny a že písal aj mamine. Vraj sa o mňa strašne bála. Podrobne mi opisoval každú prestávku medzi hodinou, až som ho postupne prestala počúvať.
"A dneska pred obedom vozil Turpin nejaké dievčatá na metle." Začal zase ďalšiu klebetu. Trochu som spozornela. "Všetky veľmi pišťali a my sme sa na nich smiali. A Turpin všetkým hovoril, že sú veľmi odvážne, vraj by z nich boli aj výborné metlobalistky. No až prehnane ich chválil. Nakoniec sa dostal až k tomu, že zrovná dnes im to veľmi pristane." Mudroval a mne sa to prestávalo páčiť.
"Naši chalani dokonca hovorili, že ho videli s jednou sa aj bozkávať." zašepkal s plnými ústami čokolády a veľavýznamne sa zasmial. Zostala som trošku zaskočená. To som teda nečakala. Včera mi tu vyznáva lásku a dnes sa už oblizuje s nejakou inou? Mala som to vedieť už od začiatku. Turpinovi sa nedá veriť!
"Ja už asi pôjdem." Zívol Beny a postavil sa.
"Ahoj." Pozdravila som ho zamyslene a prestala si ho všímať. Veď aj tak odchádza.
Som hlúpa! Že ma vôbec napadlo, že by to mohol Turpin niekedy s nejakou myslieť vážne. Pokiaľ viem, najdlhší vzťah aký vydržal, trval tri týždne. Navyše už hádam chodil so všetkými mojimi spolužiačkami, okrem Ann a Juli, teda dúfam, že s nimi nechodil, to by mi povedali. A aj so všetkými štvrtáčkami a šiestačkami.
"Ahoj Benjamin," Začula od dverí som hlas človeka, ktorého som teraz už vôbec nechcela stretnúť, "bol si pozrieť sestru?"
"Hej." Odpovedal Beny znudene a zabuchol dvere.
Rýchlo som sa otočila chrbtom a tvárila sa, že spím. Odhrnuli sa závesy.
"Ahoj Nimi!" pozdravil ma veselo Turpin a sadol si na vedľajšiu posteľ. Čakal, že mu odpoviem, alebo si aspoň sadnem, ale ja som ho ignorovala a ďalej predstierala spánok.
"Viem, že nespíš, ešte pred chvíľou si sa rozprávala s bratom!" povedal trochu zarazene, "Stalo sa niečo?"
Ďalej som bola ticho. Nebudem sa s ním rozprávať!
"Doniesol som ti kvety." Oznámil mi zvláštnym tónom a pričaroval do vázy na zemi vodu. "Dám ti ich na nočný stolík."
Zaťato som ležala a podľa zvukov sa pokúšala zistiť, čo robí. Počula som však len škrabot. Potom bolo dlho ticho, asi rozmýšľal, čo má povedať, alebo čakal, že nejako zareagujem. Ja som to však v pláne nemala.
"Tak teda asi už pôjdem." Povedal po dlhej chvíli sklamane a odišiel.
Znechutene som si sadla a pozrela sa na stolík. Stála na ňom sklenená váza s kyticou krásnych farebných kvetov. S nenávisťou som na ne chvíľu zazerala a potom som zbadala lístok, ktorý bol medzi nimi zastrčený. Zvedavo som ho vytiahla a začala čítať:
Neviem, čo sa stalo, ale dúfam, že to rýchlo prejde. Ak som ti niečo urobil, prepáč. Ale o ničom neviem. Prídem aj zajtra a dúfam, že už sa so mnou budeš rozprávať. Tak sa už nehnevaj ty moja Šípková Ruženka. Thomas
Zlostne som odkaz skrčila a hodila ho na stôl. Tak on nevie, čo sa stalo! Urazene som tam sedela ešte asi dve hodiny. Nadávala som sama sebe, aj Turpinovi. Hnevala som sa na počasie, ktoré sa zase pokazilo a z nádherného bieleho snehu sa stala sivohnedá čľapkanica. Cítila som sa asi tak podobne ako to hlúpe počasie. Včera mi bolo fajn a dneska na nič.
Celý zvyšok dňa som sa len zlostila a nemala som na nič náladu. Ani večeru som nezjedla, takže madam Pomfreyová bola presvedčená o tom, že ma bolí žalúdok, takže ma donútila vypiť ďalšie dva hnusné lektvary. Nikto ma už neprišiel pozrieť, takže som sa dosť výrazne nudila a čítať ma nebavilo, tak som len tak ležala a pozerala do blba.
Celý týždeň sa vliekol neuveriteľne pomaly. Ani raz sa mi nepodarilo stretnúť s tým reportérom, lebo je vraj veľmi vyťažený. Turpin za mnou chodil každý deň, ale zakaždým som sa tvárila, že spím. Vždy mi doniesol kvety, s ktorými som mala len problémy, lebo dievčatá zaujímalo od koho sú. Dalo mi veľa roboty vymýšľať to, takže posledné dni som sa už nad tým ani netrápila a jednoducho som tie kvety vyhadzovala. Snažila som sa dobrať si to, čo preberali v škole a Juli ma aj trochu doučovala. Počasie bolo stále dosť škaredé. Striedal sa dážď a sneho-dážď a moja nálada stále vyzerala veľmi podobne. Niekoľko krát sa mi dokonca podarilo dosť škaredo uraziť Ann, takže potom som sa už radšej s ľuďmi rozprávala čo najmenej, aby som im neublížila. Keď už som dostala povolenie chodiť a zvládla som to aj bez závratov, prechádzala som sa po tej malej časti nemocničného krídla, ktorá mi patrila. Chodila som od postele k oknu a zase nazad. Potom k závesu, nakukla som, čo sa tam deje (samozrejme sa tam nikdy nič nedialo) a išla som zase naspäť k oknu. Ako lev v klietke som behala hore dolu. Podľa nálady rýchlo, alebo pomaly.
Aj Beny ma prišiel niekoľkokrát pozrieť, ale našťastie vždy rozprával on, takže som sa nemusela trápiť tým, čo poviem.
Pravdupovediac, aj keď som sa na nemocničnom krídle veľmi nudila, nechcelo sa mi odtiaľ odísť. Keď sa totiž na chodbe alebo v spoločenke stretnem s Turpinom, nebudem môcť predstierať, že spím. Budem sa s ním musieť porozprávať, alebo sa mu vyhýbať. Tá predstava ma vôbec nelákala, takže keď mi madam Pomfreyová oznámila, že večer môžem odísť, nebola som veľmi nadšená. Pomaly som si začala baliť veci, ktorých sa tam za ten týždeň nahromadilo prekvapivo veľa.
"Takže slečna Thonksnová, toto si dáte každé ráno, keď sa zobudíte." Podala mi škatuľku plnú malých fľaštičiek s lektvarmi rovnakej farby, akej bol ten, čo som pila celý týždeň. "Noste vždy aspoň jednu pri sebe a dajte si to keď vám bude zle, alebo sa vám bude točiť hlava. Keď vás bude bolieť ruka prídete za mnou a aj keď sa vám to minie."
"Áno madam." Prikývla som a odložila škatuľku k ostatným mojím veciam. Potom som sa už trochu kyslo a nútene usmiala a s krátkym "Dovidenia" som odišla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama