4.kapitola - Prvý deň a malý Sciurus

15. února 2008 v 19:23 | Neviditeľná |  Nič netrá večne
4.kapitola - Prvý deň a malý Sciurus
Sciurus jedovatý - kúzelný tvor veľmi podobný veveričke, je však nesmierne jedovatý

Juli čítala a Ann ležala na posteli a pozerala do blba. Hodila som pohľadom na hodiny na stole.
"Už by sme aj mohli ísť." Povedala Ann skôr ako som im to stihla navrhnúť.
Juli zdvihla oči od knihy a pozrela sa na mňa. Krátko som prikývla a zdvihla sa z postele, aby som si zobrala učebnice.
"Tak teda poďme." Ann už stála pri dverách pripravená na odchod. Dnes je nejaká rýchla.
Prvá bola dvojhodinovka herbológie. Spoločne sme sa vydali do skleníkov. Boli sme tam prvé, ale pani profesorka tu už čakala. Otvorila nám dvere do skleníkov a tak sme vošli a obliekli si ochranné plášte a rukavice. Dážď ticho bubnoval v nepravidelných intervaloch a pramienky vody stekali po okrúhlej streche. Bolo mi celkom zima, ale nič sa nedalo robiť, budem to musieť nejako vydržať.
Postupne začali prichádzať ďalší študenti. Tiež si obliekali ochranné plášte a rukavice, potom sa postavali okolo pracovných stolíkov v 2-3 členných skupinách.
Turpin sa na mňa stále pozeral, niekoľkokrát som si to všimla a vždy keď videl, že sa naňho pozerám, trápne sa usmial. Aj tak som však bola celá červená a vôbec som sa nemohla sústrediť. Juli si to všimla a nemohla si odpustiť pár nepríjemných úškrnov. Vážne sa mi to vôbec nepáčilo. Ak bude na mňa takto zazerať každú hodinu, asi sa z toho zbláznim a skočím u svätého Munga!
Hodina nedopadla bohvieako. Úbohá rastlina, s ktorou sme mali pracovať vyzerala na konci hodiny dosť biedne. Dievčatá sa ešte snažili nejako to zakamuflovať, ale už sa to nijak nedalo zachrániť. Našťastie, profesorka to brala tak, že sme po prázdninách, ale ak nabudúce tú rastlinku takto zničíme, nemilosrdne nás vyhodí z hodiny.
Zničená som vychádzala z učene. Bola som celá špinavá od hliny, ale horšie bolo to, že som vôbec nemala náladu na ďalšie vyučovanie a to som mala za sebou iba prvé dve hodiny!
"Stalo sa ti niečo?" spýtala sa Ann po ceste do učebne starovekých rún
"To si vážne slepá!? Nevidela si ako na ňu Turpin zazeral?"
"Nie, to som si vážne nevšimla."
"Celú hodinu sa na ňu pozeral."
"Vážne? Ja som si to vôbec nevšimla. Už som sa bála, že sa niečo stalo."
"Veď sa aj stalo!" povedala Juli a hodila na Ann veľavravný pohľad. Tá to hneď pochopila a krátko nenápadne prikývla. To si vážne myslia, že ich nevidím?
Našťastie som už nad tým nemusela dlho rozmýšľať, lebo sme dorazili do učebne, ktorá sa od minulého roka veľmi zmenila.
Keď sme pred prázdninami odchádzali, v celej učebni bola len jedna skriňa s pomôckami, lavice a katedra. Vzadu bol vstup do kabinetu, v ktorom som nikdy nebola.
Teraz to tu bolo priam preplnené. Pribudlo niekoľko presklených vitrín so starodávnymi kameňmi a rôznymi lupami a inými prístrojmi, ktoré som ani nepoznala. Na stenách viseli nákresy rún a staré pergameny. Katedra bola pokrytá knihami a papiermi. Niekde v rohu, na samom kraji toho veľkého profesorského stola sa krčila malá rastlinka a kalendár "prekvapivo" písaný v runách. Zmenilo sa aj rozmiestnenie lavíc. V strede bol jeden veľký okrúhly stôl, okolo ktorého boli stoličky. Toto vyzerá na nového profesora!
Posadali sme si okolo toho stola a čakali, čo sa bude diať. Asi najväčším prínosom tejto hodiny bolo, že na ňu nechodil ten neznesiteľný Turpin. Aspoň tu si od neho oddýchnem!
"Dobrý deň žiaci." Ozvala sa ticho naša nová profesorka. Ani sme si nevšimli, kedy vošla do miestnosti. Bola to mladá vysoká hnedovláska s okrúhlymi okuliarmi. Niekoho mi veľmi pripomínala, ale nemohla som prísť na to, koho.
"Volám sa Lilien Emmerová a som vašou novou profesorkou Starovekých rún." Usmiala sa na Juli a mne to konečne došlo! Nevedela som, že Julina sestra už doštudovala. To je super, že nás bude učiť!
"Pokúšala som sa túto učebňu prispôsobiť našim potrebám," pokračovala profesorka Emmerová, "myslela som, že aj okrúhly stôl a kolektívna spolupráca nám spríjemní a uľahčí vyučovanie. Teraz by som bola rada, keby ste sa mi predstavili." Pozrela sa na mňa, tak som začala:
"Ja sa volám Nimphadora Thonksnová, ale volajte ma prosím Nimi." Usmiala sa na mňa a pozrela sa na Ann.
"Ja som Annie Stephardová."
"Mňa hádam poznáte," uškrnula sa Juli, "ale pre istotu: Som Juliet Emmerová."
Postupne sa predstavila celá trieda. Našťastie sa nás na túto hodinu neprihlásilo veľa, takže to netrvalo dlho. Zvyšok hodiny sme len opakovali. Runy mi celkom idú, takže som s tým nemala problém a hlásila som sa tak často, až som si pripadala blbo. Juli sa tiež zapájala veľmi aktívne. Bodaj by aj nie, veď má doma odborníčku na runy, bola by hanba, keby ich neovládala. Annie na to zas tak perfektne nebola, tak len počúvala a z času na čas sa niečo opýtala.
"Na dnes už musíme končiť. Teším sa na našu ďalšiu hodinu." Profesorka Emmerová nás vyprevadila z učebne.
Bola to vlastne celkom dobrá hodina. Pravdupovediac, musím priznať, že ma baví mať pravdu.
"Prečo si nám nepovedala, že tu tvoja sestra bude učiť?" Ann sa to spýtala možno až trošku vyčítavo.
"Nechala som vás, nech sa prekvapíte." Zasmiala sa Juli a zaviazala si šál okolo krku, lebo bolo dosť zima a akurát sme sa premiestňovali k Hagridovej chalupe na hodinu Starostlivosti o kúzelné tvory. Už len čakám kedy začne snežiť. Veď je zima ako v decembri!
Išli sme pomaly po vyšľapanej cestičke, každá ponorená do svojich myšlienok. Keďže strašne fúkal vietor, aj tak by sme sa nepočuli. Už z diaľky sme videli Hagrida a študentov, ktorí boli rýchlejší ako my. Vyzerá to tak, že sme medzi poslednými. Zamávali nám, ale my sme si to uvedomili až po hodnej chvíľke, tak už bolo blbé odmávať im.
Dorazili sme až k Hagridovej chalupe a pripojili sa k ostatným. Po nás už prišlo len málo ľudí, na ktorých sme museli počkať a potom Hagrid začal hodinu:
"Tak vitajte naspäť v novom školskom roku. Som rád, že ste sa toľkí prihlásili na túto hodinu..." usmial sa na nás, tak sme mu úsmev vrátili. Tak ma napadlo, chodí sem aj Turpin? Poobzerala som sa po študentoch a na moje veľké sklamanie som úplne vzadu našla Turpina s partou jeho kumpánov. Len ho vidím a mám zlú náladu!
"Tak, môžeme sa presunúť dozadu," ozval sa Hagrid hrubým hlasom a mňa tak myklo, že sa Ann na mňa pozrela štýlom Čo-sa-deje? Iba som pokrútila hlavou. "mám tam pre vás pripraveného veľmi zaujímavého tvora." No fajn, to som zvedavá.
Pomaly sme sa presunuli dozadu, za chalupu. Stálo tu niekoľko klietok, ale nevidela som, čo v nich je.
"Dobre, tak vás rozdelím do skupín." Držali sme sa s dievčatami pri sebe, Hagrid našťastie rozdeľuje podľa toho, ako stojíme vedľa seba. Nanešťastie som si nevšimla, že tesne za nami stojí ešte niekto...
"...A nakoniec: Thonksnová Stephardová, Emmerová, Turpin."
Vyvalila som oči a zdesene pozerala na Hagrida. Ten sa tváril, že ma nie je vidno. Zničene som sa otočila k Turpinovi, ktorý sa na mňa víťazoslávne usmieval. Pozrela som sa naňho tým najškaredším pohľadom, akým som dokázala a pobrala sa s babami zobrať si jednu tú záhadnú klietku.
"Uf, čo v tom pre pána je?" zafučala Juli, keď sa pokúsila zdvihnúť jednu z klietok.
"Ukáž," Turpin podišiel ku klietke a s ľahkosťou ju zdvihol a odniesol bokom, "Nie je až taká ťažká!"
Juli sa tvárila urazene a len neochotne sa pobrala smerom k našej klietke. Čo ma prekvapilo, Ann sa vôbec netvárila, že by jej vadilo zloženie našej skupiny. Veselým rezkým krokom pristúpila ku klietke a nazrela do nej.
Zrazu Juliet hrozne zvrieskla a odskočila najmenej meter ďaleko.
"Čo sa deje?" spýtali sme sa prekvapene.
"Ja sa TOHO ani nedotknem!" vyjachtala zdesene.
Opatrne sme pristúpili ku klietke a nazreli dovnútra. Neveľké chlpaté zvieratko, ktoré sa vystrašene chúlilo v kúte, lebo ho pravdepodobne zobudil Julin krik, vôbec nevyzeralo nebezpečne. Skôr to bola len taká guľa ryšavo-sivých chlpov s veľkými očami.
"Nevyzerá nebezpečne." poznamenala som len tak mimochodom.
"Veď práve o to ide!" začala Juli, ktorá sa už trochu spamätala. "Má vyzerať milo, ale v skutočnosti je veľmi nebezpečný. Je neuveriteľne jedovatý a..."
"Nepreháňaš to trochu?" spýtal sa Turpin a už chcel zvieratko vytiahnuť.
"Nie!" zakričala znova Juli.
"A prečo?" otvorila som klietku a načiahla sa za malým zvieratkom. Niečo také milé predsa nemôže byť nebezpečné! To predsa nejde. Juli si to určite s niečím pomýlila. Keď som sa ho však dotkla, do ruky sa mi zabodli milióny malých jedovatých pichliačov. Bola to neskutočná bolesť! Zdesene som vykríkla a stihla ruku. Nič mi to však nepomohlo, bolo to len čoraz horšie. Zvalila som sa na zem a kŕčovito zvierala ruku, ktorou som sa dotkla neznámej potvory. Ostrá bolesť mi prenikala do každého svalu v mojom tele. Zavrela som oči a snažila sa myslieť na niečo iné. Lenže v tej chvíli som nedokázala na nič myslieť. Chcela som začať kričať, ale nemohla som vydať ani hlások. Začala som sa dusiť. Vyhŕkli mi slzy a celé telo ma pálilo. Bolo mi neznesiteľne horúco a zároveň som sa triasla.
"...kde je Hagrid?" začula som niekde z veľkej diaľky dievčenský hlas.
Celým telom akoby mi prechádzal vysoký elektrický prúd. Niekto ma zdvihol zo zeme a asi aj niečo hovoril, ale nič som mu nerozumela.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama