1.kapitola - Konečne naspäť v Rokforte

15. února 2008 v 19:19 | Neviditeľná |  Nič netrá večne
1.kapitola - Konečne naspäť v Rokforte
Takže toto je prvá kapitola v mojej prvej poviedke, berte to s rezervou.

Stála som na lesnej čistine. Nebola príliš veľká, obklopoval ju hustý rad tmavozelených ihličnatých stromov. Bola ešte tma, ale ja som sa nebála. Cítila, som zvláštnu dôveru k tomuto neobyčajnému miestu. Začalo sa postupne rozvidnievať. Obloha za ďalekými modrými kopcami sa zafarbovala do oranžova a ja som vychutnávala ten krásny pocit ďalšieho začínajúceho dňa. Prekvapivo teplé ranné slniečko mi zohrievalo tvár a vysúšalo posledné kvapky rosy na vysokej smaragdovo zelenej tráve. Zo stromu na kraji čistiny sa ozýval jemný tichučký spev drobného slávika. Zavrela som oči a počúvala tú tichu jemnú melódiu, ktorú človek môže zažiť, len ak je ochotný ráno si trošku privstať. Zrazu ma oslepilo prudké biele svetlo, ktoré aj napriek tomu, že som mala zavreté oči bolo veľmi nepríjemne.
"...nie, ešte nechcem..."
Jasná žiara trochu pobledla, ale stále bola príliš jasná. Pokojná lesná čistinka sa postupne rozplývala.
"...prosím, ešte nie..."
Niekto my chytil za plecia a prudko mnou zatriasol. Rýchlo som sa vzpriamila. Vtedy mi do tváre šplechol pohár studenej vody...
Šokovane som otvorila oči a na svoje veľké sklamanie som zistila, že sedím na posteli vo svojej izbe a vedľa mňa stojí Benjamin - môj mladší brat a škerí sa na mňa tým jeho žiarivým úsmevom.
"Si ty normálny?! Skoro som dostala infarkt! Prečo ma vlastne budíš a ešte takýmto nezdravým spôsobom?" hodila som pohľad na hodinky na stole a zase som sa chcela vrátiť ku karhaniu chudáka Benyho, keď mi však došlo, že je len 6:30, sama som zostala prekvapená.
"Prečo ma budíš v takú nenormálnu hodinu, veď som mohla ešte aspoň dve hodiny spať!" škaredo som naňho zazrela a znova si ľahla.
"Omyl milá sestrička, už nemôžeš buvinkať až do obeda. Prázdniny skončili!" stiahol zo mňa perinu a utekal do kúpeľne.
Zase som si sadla a rozhliadla sa po izbe. Pri dverách stál veľký preplnený kufor, ktorý som si včera zbalila a na stolíku pri hlave som mala oblečenie, ktoré som si chcela obliecť na cestu.
"Má pravdu." nahlas som si povzdychla a pobrala sa do kúpeľne. Vyhodila som odtiaľ Benyho, čo mi nedalo veľa práce, pretože nedostal šancu čokoľvek mi na to povedať. Pozrela som na seba do zrkadla. Hľadelo na mňa dievča so strapatými blonďavými vlasmi a modrými rozospatými očami. Ach, mohla si sa večer učesať! Vyzerala by si teraz aspoň trochu ako človek. Vystrúhala som na seba zúrivú grimasu a načiahla sa za hrebeňom. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým sa mi podarilo dať nejako do kopy, až potom som zliezla dolu do jedálne.
"Ahoj mami!" pozdravila som ju a dala jej pusu
"Máš dosť zlý medzičas, tak sa poponáhľaj, lebo to nestihneš!"
"Jasné! Už letím..." rozbehla som sa naspäť do svojej izby, ale mamina ma zastavila na pol ceste.
"Čo si dáš na raňajky?"
"Neviem..." zakričala som zo schodov, "Niečo mi prosím ťa urob! Vezmem si to so sebou na cestu."
Priam som vyrazila dvere na svojej izbe a začala som sa bleskovo prezliekať. Za 10 minút som už vliekla po schodoch ten neuveriteľne veľký a ťažký kufor.
"Počkaj pomôžem ti." pribehol ku mne Beny a odniesol kufor ku vchodu. Pripadala som si čudne, že mi musí s kufrom pomáhať o 4 roky mladší brat, ale veľmi som sa nad tým nezamýšľala, nebol čas.
"Vďaka."
Narýchlo som si obula topánky, ani som sa nezdržovala niečím tak zbytočným ako zaväzovanie šnúrok (Na to bude ešte času dosť), schmatla som z vešiaka plášť a utekala som za maminou a Benjaminom, ktorý už aj s kuframi čakali len na mňa.
"No poď, nech sa môžeme premiestniť." súrila ma mamina, pretože sme už vážne dosť meškali, "Chyťte sa ma a držte si kufre."
"Jasne mami..." nestihla som dopovedať a už sme všetci leteli vzduchoprázdnom, akoby stlačení do uzulinkej rúrky... Pristáli sme v starom neupravovanom parku vedľa vlakového nástupišťa. Konečne som sa nadýchla, pretože vždy radšej zadržím dych, keď sa premiestňujeme, nemám to rada, ale od najbližšieho možného krbu, ktorý by sa dal použiť na hop-šup práškové cestovanie to bolo na nástupište ešte asi 2-krát ďalej. Odtiaľto to bolo už len kúsok, ale aj tak sme celou cestou išli rýchlo, skoro behom.
Keď sme konečne prešli na nástupište 9¾, čo nám trvalo hodnú chvíľu, lebo to bolo treba spraviť nenápadne, väčšina spolužiakov už bola nastúpená vo vlaku. Dúfam, že baby chytili dobré miesto. Nie ako minulý rok, keď sme museli sedieť s tou nemožnou nafúkanou slizolinčankou Penelopou a jej hlúpymi kamarátkami.
"Dávajte si na seba pozor, poslúchajte profesorov..."
"Mami, my vieme!" skočila som jej rýchlo do reči, lebo starý dobrý Rokfordský expres už začal fučať a chrliť z komína hustý sivý dym.
"No dobre, ale pomôž mu trochu Nimphadora." Ach ako len nenávidím, keď ma tak volá. Mám babičku veľmi rada, ale prečo sa musím volať práve po nej?
Nemohla si to odpustiť a na rozlúčku nás ešte vyobjímala a vybozkávala a obaja sme sa na poslednú chvíľu napratali do vlaku.
"Ahoooooooj!" zamávala som jej z okna, "Budem ti písať!"
Niečo ešte zakričala, ale práve vtedy sa ozvala píšťalka a pohli sme sa. Nuž čo, veď ak to bude niečo dôležité určite mi to aspoň 5-krát napíše, veď vie aká som zábudlivá.
Postupne sme prechádzali popri kupé a hľadali sme dievčatá. Teda vlastne ja som ich hľadala a Beny len išiel všade za mnou. Samozrejme si ako naschvál sadli úplne najďalej ako sa dalo, takže sme museli prejsť takmer celým vlakom. Typické, len ja môžem mať takú smolu.
"Čavte!" pozdravila som ich.
"Ahoj Nimi..." Ann sa mi hodila okolo krku a veselo sa chichotala, "Keby si ty neprišla posledná, tak to by nebolo ono."
"Veď vieš ako to u nás každý rok funguje."
"Jasné, ale aspoň si si mohla trochu privstať." ozvala sa Juli od okna.
"A toto je čo za nového pasažiera?"
"Toto je môj brat Benjamin," ukázala som na Benyho, ktorý nesmelo stál za mnou a bol celý červený, takže perfektne kontrastoval s jeho blonďavými vlasmi.
"Toto je Annie" ukázala som na svoju prvú kamarátku, pomerne vysoké, hnedovlasé dievča s hnedými očami. Niekedy mám pocit, že mi vážne vidí až niekde do žalúdka.
"A toto, to je Juliet." usmiala som sa na moju druhú kamarátku, sediacu pri okne. Tiež mala hnedé vlasy, ale trochu svetlejšie. Ach naša Juli, vždy má nejaký nenormálny nápad.
Obe baby sa na mňa veľmi čudne pozreli, nie sú zvyknuté, keď ich volám skutočnými menami.
"A-a-ahojte." vykoktal zo seba potichu môj úbohý vystrašený braček a baby sa začali smiať.
"Čo sa nás bojíš?" usmiala sa naňho Juli a Ann mu pomohla odložiť kufor.
"No..." začervenal sa až po korienky vlasov a radšej si sadol úplne do kúta.
"Keby tak bol takýto aj doma!" pokrútila som nad ním hlavou a začala som od dievčat vyzvedať aké boli prázdniny.
"Nuda, ako každý rok." sťažovala sa znechutene Ann a zvedavo pozrela na Juli.
"No, okrem toho, že som bola u babičky to nebolo nič zvláštne," prevrátila oči a začala sa smiať. My sme na ňu len nechápavo pozerali.
"Čo sa smeješ?"
"No mali ste ju vidieť, keď som vytiahla učebnicu obrany proti čiernej mágii, skoro odpadla."
"Vaši jej to ešte nepovedali?!"
"No, teraz už museli," žmurkla na nás "ale celé jej to nevysvetľovali, to by nepochopila."
"Nuž čo, ale ja si myslím, že tvoja mama jej mala vysvetliť, že si berie čarodejníka." mudrovala Ann.
"Moja babka by to nevzala, takto ho má za vzorného manžela pre jej milovanú dcérenku a ja som jej vnučka s výnimočnými schopnosťami a čudnými knihami." začali sme sa smiať a Beny s nami. Až teraz sme si uvedomili, že je tam.
"Tešíš sa?" spýtala sa ho Juli. "Myslím do školy."
"A-a-ano." začal zase koktať očividne zaskočený tým, že sa ho niekto niečo pýta.
"To sa všetkých tak bojí, alebo sme len my také hrôzostrašné?" premerala si ho Ann od hlavy až po päty a chudák Beny sa stiahol ešte viac do kúta a tváril sa, že ho strašne zaujímajú jeho šnúrky na topánkach.
"Ale no tak," usmiala som sa naňho sama začudovaná jeho plachosťou, "nebuď taký zakríknutý, lebo si baby budú myslieť, že si bojko."
"Nechajme ho, možno ho to prejde." uzavrela to Juli a my sme súhlasili.
Ako každý rok nám cesta ubehla veľmi rýchlo. Rozprávali sme sa o prázdninách, o profesoroch, o chalanoch aj o VČÚ, ktoré na nás tento rok čakajú. Nakoniec sa nám podarilo aj z Benyho niečo vytiahnuť, ale stálo nás to celú škatuľku fazuliek každej chuti a 5 čokoládových žabiek. Vlastne, baby to stálo všetky tie sladkosti, lebo kým sa oni snažili z neho dostať dlhšiu ako trojpísmenovú zakoktanú odpoveď, ja som si plnila svoje prefektské povinnosti. Našťastie toho nie je tak veľa.
Do kupé som sa vrátila až na poslednú chvíľu. Skoro som sa nestihla prezliecť do habitu. Akurát som si pripínala prefektský odznak, keď sa baby začali strašne smiať a ja som sa pichla.
"Au, čo robíte?" nervózne som si cmúľala prst.
"Chudák, veď sa naňho pozri!" baby sa tak smiali, že im až tiekli slzy a Ann si dokonca musela sadnúť, aby nespadla.
Obzrela som sa a v dverách stál Beny, celý zamotaný v svojom habite, ktorý mu bol očividne trochu veľký. Vyzeral vážne komicky a aj keď to odo mňa nebolo pekné, začala som sa smiať.
"To si už ani vlastný habit nevieš obliecť?" akože vážne som sa na neho pozrela a ledva som zadržiavala ďalšie výbuchy smiechu. "No ukáž idem ti pomôcť."
Po 2-3 minútach urputného súboja s veľkým habitom a s výdatnou pomocou Ann a Juli sa mi podarilo dať ho dokopy.
"Ďakujem." pozrel na nás previnilým pohľadom, červený ako paprika.
"Nemáš zač."
"Stihli sme to len tak-tak." skonštatovala Ann pozerajúc von oknom. Vlak pomaly spomaľoval a už sa dala rozoznať mohutná postava Hagrida, lesníka a profesora starostlivosti o kúzelné tvory, s veľkým lampášom. S prudkým myknutím sme zastavili.
"Prváci ku mne!" ozval sa dobre známy hlas.
"Držím palce!" rozstrapatila som Benymu vlasy a nechala som ho prejsť.
Potom sme sa aj my pobrali, aby sme zase neprišli neskoro ako minulý rok. Keď si ešte teraz spomeniem, ako McGonagalová zúrila, chodí mi mráz po chrbte. Veď sa jej ani nečudujem, hneď prvý deň prišiel Chrabromil o 30 bodov. No čo sme mali robiť? Všetky vozy s testralmi už odišli a my sme museli ísť peši. Takže sme trošku meškali. No, trošku, meškali sme asi pol hodiny.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Grainne ☼ | E-mail | Web | 12. ledna 2010 v 19:39 | Reagovat

ty máš ale docela stary blogik

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama